Jednou z typických čŕt mojich piesní je, že sa do nich stále pokúšam dostať Boha. Buď ako Stvoriteľa, Lásku, Pokoj, Prírodu, Osud alebo Toho, ktorý je nad všetkým a má to pod kontrolou.

Keď sa ma v minulosti pýtali, prečo to tak robím, prišla mi na um záverečná scéna z gruzínskeho filmu Pokánie. Bol nakrútený v roku 1984 a Sovieti ho vysielali o pár rokov neskôr počas perestrojky. Komplikovane, ale predsa sa mi podarilo naladiť ruský kanál a so zatajeným dychom som sledoval na čiernobielom Merkure zrnitú scénu za scénou. 

Neviem, ako to naozaj bolo, ale pamätám si to takto. Film končí záberom, kde pútnik prechádza dedinou. Na jej konci vidí na priedomí starú ženu, ktorá niečo robí vo svojej záhradke. Prihovorí sa jej: "Prosím vás, idem správne? Vedie táto cesta do chrámu?" Ona sa nanovná, pozdraví a odpovie: "Samozrejme. Veď načo by bola cesta, ktorá by neviedla do chrámu?"

Prečo robím také piesne? A načo by boli piesne, ktoré by neviedli k Bohu?

Rukopis

Pieseň Dobrú noc som napísal pred pár dňami. Je to jediná skladba, ktorej originál som si nechal. Nie preto, žeby som si ho chcel uchovať. Veľmi rád ho posuniem niekomu, kto oň bude mať záujem.* Aj vďaka nemu môžete vidieť proces, ako sa rodí nová skladba. Má niekto záujem? Prvý vyhráva. Píšte na adresu uvedenú nižšie.

* Pozornosť pre tých, ktorí podporili projekt mh50.