Oranžový expres

Je jedna skladba, ktorú sme nikdy nezaradili na žiaden hudobný nosič. Paradoxne ide o inštrumentálnu vec, ktorú vnímame ako našu TOP-ku. Doslova vrchol krivky nášho koncertu. Je síce prebratá, ale to nič nemení na tom, že je aj naša. Keď ju Ondrej hráva sám, jeho tepová frekvencia sa dostávala do hodnôt ako máva Sagan pri prejazde cieľom rovinatej etapy. Poslucháči ho v tom nenechávajú samého. Pridávajú sa a dynamickým potleskom ho ženú vpred. Keď zahrá posledný tón, zhypnotizovaný dav vytryskne do búrlivého potlesku. Vtom spoza opony prichádzame my, Stanley pristúpi k mikrofóny a po dlhom, nekonečne dlhom standing ovation, keď sa sála začína pozvoľna upokojovať, sa prihovorí publiku: "Ďakujeme, že ste nás opäť privítali potleskom." Oranžový expres.