Správnou cestou (Ondrej Tkáč)

Stáť s chalanmi v rovnakom čase na rovnakom pódiu nie je samorzejmosť, ale dar. Akoby to už bývalo pravidlom - keď sa išlo hrať, práve niekto z kapely nemohol. Alebo nesmel. Každý sme si vybrali svoj čas dlhšej či kratšej absencie. Na jednu z nich si zvlášť spomínam. V tom čase dizajn môjho života nebol príliš zlúčiteľný s verejným brnkaním na pódiu.

Na jar 2016 sme vedeli, že tento stav bude trvať už len chvíľu. Pred nami neboli žiadne zákruty, nachádzali sme sa v cieľovej rovinke dočasného odlúčenia. Stanley strihal meter a všetci sme sa pripravovali na veľkolepý návrat v plnej zostave. Padol dátum prvého koncertu novej éry. Katolícke noviny na Kapitulskej mali v rámci akcie dňa otvorených dverí doširoka otvoriť svoje nádvorie a nás pozvali, aby sme boli lákadlom pre okoloidúci dav.

Stanley mal dlhodobo zdravotné ťažkosti. Najskôr ich hrdinsky odpinkával, ale potom ich už musel riešiť. Bolo to nad jeho sily. Po vyšetrení u lekára bol okamžite hospitalizovaný a izolovaný na infekčnom oddelení. "Narukoval" presne v deň, keď sme mali byť po rokoch opäť spolu. "To nie je možné!", povedali sme si a vyrazili do stredovekej Bratislavy.

Určite by mi to nestálo za to, aby som so sebou vláčil okrem gitary aj kamerovú techniku. Ale Stanley mi za to stál. Celé naše vystúpenie som mu nakrútil a priniesol do Ružinova. Potešil sa. Aj keď bolo vidno, že jedno oko sa usmieva a druhé plače.

Dnes už vieme, ako to celé dopadlo. On odišiel, my sme ešte na chvíľu ostali. Putujúci, krok za krokom, trpezliví a vystužení nádejou, že sa uberáme Správnou cestou.