Malinký kresťan

Dve ženy, susedy, boli v rovnakom štádiu tehotenstva. Dokonca aj predpokladaný termín pôrodu bol zhodný. Napokon nadišla tá chvíľa a ony sa stretli v pôrodnici. Rodili v ten istý deň.

Jedna si odniesla domov zdravého syna a tešila sa na všetko to krásne, čo ich spolu čaká. Druhá so slzami v očiach niesla domov syna, ktorý lekárovi vypadol z rúk a ostal postihnutý. Možno tušila, isto však nevedela, aký náročný život ich spolu čaká. 

Môjho rovesníka som vnímal celé detstvo ako chudiatko. Naše dvory delil od seba len plot. Sedel skrútený na vozíku, vydával nejaké zvuky a pohľad naňho bol naozaj ťažobný.

Keď som sa po rokoch dozvedel príhodu, ktorá sa stala koncom marca 73 v trebišovskom kaštieli, uvedomil som si silu rodičovstva. 

Anjeli strážni prezlečení za otca a mamu nekonečne bdia, aby bolo všetko tak, ako má byť. Či už je dieťa také alebo onaké. Je to predsa ich poklad.

Niekedy sa čudujem, prečo je počas narodenín stredobodom ten, ktorý si to odležal a odspal, a nie tí, ktorí to všetko zvládli. Predovšetkým mama. Dobre, ak je všetko, ako má byť, otca neslobodno opomenúť.

Pokrstiť ma dali 7. apríla. Rodičom ďakujem, že okrem daru života mi vtisli aj kresťanskú pečať. To, ako a či vôbec si ju udržím, je momentálne už len na mne.