Tajné miesto

"Ktorú zo svojich piesní máš najradšej?"

"Vždy tú, ktorú som práve dopísal."

"Naozaj nie je medzi nimi nejaká, ktorú máš radšej ako ostatné?"

"Piesne sú ako deti. Nemám radšej tú alebo tamtú. Pochádzajú zo mňa. Možno že niektorá je menej obľúbená u poslucháčov. To však neznamená, že si ju necením rovnako, ako hit, ktorý si ľudia žiadajú počas koncertov."

Pieseň je viac, ako len hudba a text. Je to príbeh, ktorý sa stal. Či už naozaj alebo len akože. Je to éter, ktorý prebúdza endorfíny, výzva, ktorá pobáda začať.

V čase, keď fotiť na film bol drahý špás, fotil som piesňami. Aby som si daný moment lepšie zapamätal, chytro som sa načiahol po gitare, k tomu pero a papier a bolo.

Nikdy som nevedel, o čom bude. Nikdy som si ju vopred nepripravoval. Nikdy som si nechystal najskôr hudbu a potom do nej dorábal text. Ani naopak. Vždy vznikalo oboje súčasne. Až na staré kolená začínam meniť stratégiu. 

Mal som obdobie, keď zo mňa vypadávali skladby rýchlosťou jeden song za deň. Niekedy aj tri. V poslednom čase som sa odmlčal a tá pauza trvala neuveriteľných šestnásť rokov.

Raz som začal písať a keď som zistil, ktorým smerom to ide, urobil som pauzu, dal tam filmovú hlášku "O tri roky neskôr" a dorozprával príbeh inak, ako sa to črtalo z prvej slohy.

Milujem pieseň, pretože Ona je liek.